Otostop 2003

1544 slovenských korún od nás chceli železnice za lístok z Trenčína do maďarského Biharkeresztes. Ale vraj v tom máme aj spiatočnú cestu.
No dobre. Cesta medzinárodným rýchlikom do Budapešti je príjemná, vlak je na úrovni. Už sa tešíme na ten rumunský 🙂
V Budapešti máme trochu problém, lebo neviem, či do nášho vlaku potrebujeme miestenku. Vlak je označený ako povinne miestenkový, na informáciach nám moc nerozumejú, tak si ju teda poctivo kupujeme, aby sme to vzápätí oľutovali – určite sme vo vlaku jediní s miestenkou za 100 Sk. No čo už..
Vystupujeme pred hranicami, čaká nás pár kilometrov pešieho šlapania, našťastie nám zastaví prvý stop – mladý rumunský pašerák nás v pohode prevezie cez hranice a musíme ísť na povinnú návštevu, kde si pozeráme fotky celej rodiny a požierame slíže s makom. Ešte nás zavezie na stanicu.
Stará dobrá Oradea! Na stanici nám pribudol bankomat, nemusíme v tom teple šlapať do mesta. Po skúsenostiach z minula sa už dve hodiny pred odchodom vlaku staviame do fronty na lístky. Napriek tomu, že sme mdzi prvými, už sa nám ušli iba lístky bez miestenky – to znamená na státie. Prvá chyba – necestovať v piatok.
Predstava 11 hodinovej nočnej jazdy na stojáka nás moc neteší, ale nakoniec to nie je také zlé.

Kompletne nasiaknutí cigaretovým smradom vystupujeme ráno o 6 v Bukurešti, len aby sme zistili, že v sobotu žiadne autobusy do Istanbulu nechodia. No čo, aj tak sme chceli skúsiť ten rýchlik Bospor. Dokonca je lacnejší ako autobus. Teda, iba na sedenie. Ale veď tých 19 hodín nejak vydržíme. Nejaký Rumun nás na stanici ubezpečuje, že nočný vlak cez Bulharsko je vlastne samovražda, že nás určite okradnú a podrežú. Uau. Vlak je podstatne pohodlnejší ako ten rumunský, v kupé sme väčšinou sami, takže sa dá občas poležať a pospať.

Ráno o deviatej sme v Istanbule, cesta nám teda trvala viac ako 50 hodín. Je tu pekne teplúčko, kopček zo stanice do centra nám dáva zabra. Po dlhom pátraní nenachádzame žiadne lacné ubytko, čo nás dosť rozľaďuje. Ostávame v Sinbad hoteli za 5 dolárov na osobu. Istanbul už trochu poznáme, tak si pozeráme to čo minule. Nič sa nezmenilo, len sa nám zdá drahší.

Ešte jeden deň v Istanbule.. Cestou na východ sa chceme zastaviť v Safranbolu – hostorickom mestečku, ktoré je zapísané v UNESCO. Jediný rozumný spoj nám ide večer o jedenástej, cena autobusu je dosť vysoká.

Ráno sa preberáme v Safranbolu, máme trochu problém s orientáciou, nikto nehovorí po anglicky, musíme vytiahnuť slovník a zistiť kadiaľ sa ide do historického centra. Ešteže je ráno trochu chladnejšie, je to dosť ďaleko. Batohy nechávame v cukrárni a vychutnávame si úplne vyprázdnené uličky. Priamo v meste je divoký kaňon, ktorý je obstavaný domčekmi tak nahusto, že sme ho našli iba náhodou. Keďže sme v Turecku je ale kompletne zahádzaný odpadkami. Dávame si tu raňajky – koláče si kupujeme priamo v malej pekárni.
Keďže ceny autobusov sú vysoké, skúšame šťastie so stopom. Odšlapeme za mesto na križovatku a zastaví nám prvé auto, bez toho, že by sme zdvihli ruku. Sľubný začiatok. Vezieme sa v dodávke, vzadu medzi krabicami liekov a sledujeme krajinu. Musíme stopovať na viackrát, chceme sa dostať až na pobrežie Čierneho mora, do mesta Sinop. Prvá pohostinnosť nás čaká asi pri štvrtom stope. Šofér kamiónu nám kupuje chleba a žltý melón, divná kombinácia. Zastavujeme pri malom odpočívadle, kde to konzumujeme a kecáme so šoférom. On po turecky, my po slovensky. Pohoda.
Po dojedení chytí šofér igelitku s odpadkami a hádže ju do priekopy. „Turkish“, vysvetľuje nám so širokým úsmevom..
Stále je tu jasno a veľmi teplo. Ale keď prechádzame cez vysoké horské sedlo, na druhej strane nás čaká Čierne more a čierna obloha..
Sinop leží na zaujímavom poloostrove. Mesto je to moderné a nikde sa nedá najesť na ulici. Sme tu jediní turisti, čo sa nám páči, ale popŕcha, čo sa nám nepáči. Obzeráme si starý hrad, flákame sa po meste a napchávame sa melónom.
Spíme v hoteli, v izbičke 2×2 metre.

Kara Deniz – Čierne more. Vraj sú tu pekné pláže. Náš plán je nejakú takú najsť, určite sa vyčasí. Stopujeme smerom na východ. Je to trošku zložitejšie, cesty nie sú moc frekventované. Na ceste sme celý deň, počasie sa nelepší. Večer chytáme stop až do Trabzonu, ale v Giresune si to vodič rozmyslí a vyhodí nás na začiatku mesta, že končí. Stmieva sa, prší.. Zamierime k moru, kúsok naspať bolo vidno nejaké stany a stretáme chlapíka, ktorého sa pýtame na kemp. „Slovakia? Govoriš po rusky?“
Ahmed nám ponúka jeho stan, free. Zisťujeme, že to nie je kemp, ale že ľudia z mesta tu majú na pláži postavené stany celý rok a chodia sa sem kúpať, piknikovať a tak. Ahmed je tu s dvoma kamarátmi aj keď prší, chľastajú pivo a kecajú. Prisadáme si k nim, chľastáme pivo a kecáme. Sú to vojaci, Ahmed slúžil v Rusku, žena je odtiaľ. Hovorí po rusky podstatne lepšie než my. Kupujú nám večeru – lahmacun – turecká pizza. A ďaľšie pivo. Nakoniec nespíme v stane ale na susednom futbalovom štadióne, lebo majiteľ – Ali Kemal je Ahmedov kamarát a má tam jednu voľnu miestnosť aj s rozťahovacou pohovkou.

Ráno sa nám darí chytiť stop ešte na začiatku mesta a na pár prestupov vystupujeme v Trabzone. Toto mesto sa nám zatiaľ páči najviac. Najlacnejší hotel už menej, ale čo sa dá robiť.. Počasie je stále zamračené, občas popŕcha.

Máme trochu obavy zo stopovania z Trabzonu. Takmer sme zobrali autobus do Artvinu, ale po nedorozumení o čase jazdy sa nám darí vrátiť lístky a stopovanie je nakoniec celkom jednoduché. Ale stálo prší. V Rize vraj prší celý rok, takže mestom prechádzame v zvyčajnom počasí. Všade okolo vidno čajové plantáže v kopcoch, sem-tam nejaký vodopád. Na jeden záťah sme sa dostali z Trabzonu až do Hopy na gruzínskych hraniciach a aj tu prší. V daždi stopujeme na Artvin, kam sa dostávame na dvakrát. Prekročili sme hrebeň a dážď prestáva, presne ako všetci sľubovali. Artvin je zvláštne mesto, vystavané v strmom svahu, centrum je až na vrchu.

Ráno chceme stopovať, ale prší tak zúfalo, že to vzdávame a kupujeme lístky do Karsu. Kvôli dažďu vynechávame aj kopce Kačkaru, kam sme chceli na turistiku. Samozrejme kým príde autobus prestáva pršať. Cesta údolím je neskutočná, turci tu stavajú pár priehrad,tak sa cesta štverá ponad rieku, v strmom svahu.. výhľady stoja za to. Pod Yusufeli máme zastávku, do autobusu nastupuje trio českých exotov z Budějovic, ktorých budeme stretať celou cestou po východe Turecka. V Karse sme večer, berieme prvý hotel, ktorý má byť podľa sprievodcu deprimujúci. Kebabáreň naproti je však lacná, takže dojmy sa vyrovávajú.

Do Karsu sme prišli ako všetci ostatní kvôli Ani. Bývalé arménske hlavné mesto, teraz však na tureckej strane hraníc. K doprave musíme použiť taxík, ktorý vybavili češi, je to 40 km od mesta. Pred vchodom musíme odovzdať foťáky, lebo je to pohraničná oblasť, čo nás všetkých veľmi teší 🙁 Prehliadka však stojí určite za to, sme tu úplne sami. Naobed sme naspäť v meste, dávame si kebab a vyrážame za mesto s plánom dostať sa ešte dnes do Dogubayazitu. Začíname ľutovať, že sme nešli autobusom s chalanmi, lebo premávka tu nie je takmer žiadna, ale našťastie nám zastavuje prvé (a možno jediné) auto.
Ibrahim Džajla, podnikateľ z Dogubayazitu nás odvezie až do cieľa. Po ceste sa mu síce auto kazí, vypadáva batéria a elektronika, musíme párkrát zastavovať a čakať na pomoc, ale inak ide tak 160-180km/h a ešte za svetla sme v meste. Po ceste sú krásne výhlady na Ararat, mesiac už je takmer v splne. Ibrahim nás ešte berie k nemu na firmu, kde už čakajú jeho zamestnanci na poradu, usadí nás v jeho kancelárii, pijeme čaj a sledujme zrejme obchodnú poradu.. Ibrahim hádže rozkazy všetkými smermi, jeden z nich sa týka nás, mladý kurd má za úlohu odviezť nás do kempu. Netuší však kde to je, tak nás vyhadzuje v centre mesta pred hotelom. Po ubytovaní a večeri stretáme českých kamarátov, ktorí dorazili do mesta až dve hodiny po nás 🙂

Ráno si privstaneme a ideme pešo k palácu Isak Paša. Samozrejme je dnes zavreté, pretože je pondelok, takže sme opäť ušetrili na vstupnom. Pokračujeme v prechádzke ďalej a vyškriabeme sa až na vrchol skalnatého hrebeňa, odkiaľ je krásny výhľad na Ararat. Cestou stretáme zaujímavú rodinku pastierov.

Ráno sa nám nejak nedarí stopovať, asi je to tým, že nič nejde. Dva azerbajdžanské kamióny nám nezastavili, ale po polhodine sa ukázal dobrodinec, ktorý hovorí po rusky a keď sme mu oznámili, že chceme vidieť vodopády Muradiye zaviezol nás tam, posedel s nami a odviezol nás ďalej. Ešte na obed sme vo Vane. Márne hľadáme nejakú informačku, rozhodujeme sa ísť na Akdamar, ale opäť stretáme českých kolegov, takže máme spoločnosť na cestu. Ideme dolmušom, je to len 40 km. Kostolík na ostrove je nádherný aj napriek môjmu úpalu zo včerajšieho treku. Večer spíme v kempe, ktorý je free a v reštaurácii si dávame drahú večeru, za ktorú nakoniec platíme iba zlomok ceny. Doteraz netušíme prečo.

Stopovanie nám dlho netrvalo, chytáme priamy spoj do Tatvanu a dnes to máme aj s raňajkami. V Tatvane z pošty telefonujeme Memetovi Salimu, číslo sme dostali v kempe v Akdamare. Memet je človiečik, u ktorého sa dá prespať na záhrade v dedine pod Nemrutom. Zdvihol to, pochopil o čo nám ide a o minútu už bol na pošte. To sú služby 🙂 Berieme ešte jedného slovinca s rodinkou a ešte v ten deň vyrážame na kráter. Uau, je to zatiaľ najkrajší zážitok z Turecka. Vyšlapali sme na okraj krátera vo výške 3000 metrov a pod nami vidno modré a zelené jazero. Už podvečer zbiehame do krátera, ešte sa rýchlo okúpeme a sedíme v malom kempe pri ohníčku. O ôsmej večer pre nás prišiel Memet a vezie nás do dediny. Tam opäť stretáme chalanov…

Dnes nás čaká dlhý stop – až do hlavného mesta „Kurdistanu“ – Diyarbakir. Darí sa, už naobed sme na mieste. Máme trochu problém s orientáciou, ale ujíma sa nás nejaký dobrý pánko a odprevadí nás do centra, kde nachádzame najlacnejší hotel a veľký kebab za neskutočnú cenu. Večer sa ešte flákame po starom meste – úzke uličky, trhy, staré hradby.. veľmi pekné mesto. To isté robíme na druhý deň, Miladka si nechá online opraviť sandále u obuvníka na ulici, napchávame sa lacnými broskyňami a hroznom.

„Son durak“ je v preklade posledná zastávka. Tam sa vezieme malým autobusíkom do okrajovej časti mesta, aby sme mohli stopovať. Je tam benzínová pumpa, volajú nás na čaj a vysvetľujú, že tu nič nestopneme. O 10 minút už sa vezieme v kamióne, ďaľším stopom sú policajti až do Elazig. Vyhadzujú nás na začiatku mesta, čo nás moc neteší, pretože sa obávame pešieho prechodu až na koniec. Ale darí sa nám stopnúť kamión, ktorého vodič chápal, že chceme preč. A ide až do Kayseri! Je však neskutočne pomalý, tak sa necháme na jednej križovatke za Malatyou vyhodiť a chytáme rýchlejšieho stopa. Do Kayseri prichádzame už potme po dnešnom 600 kilometrovom stopovaní.

Rezignujeme na stopovanie a beriem autobus do Urgupu, veď je to len pár kilometrov. Z Urgupu do Goreme a sme na nám známom mieste. Za dva roky sa veľa zmenilo – pribudli obchodíky a je tu kopec turistov. Nachádzame pekný kemp aj s bazénom, zjednávame cenu na menej ako už ubytovaní češi (to sa často nestáva) a venujeme sa pojedaniu hrozna, ktorého je v tejto oblasti neskutočne veľa (a zadarmo). Ďalšie dni sa nesú v znamení turistiky v krásnych údoliach, jedenia hrozna a kúpania v skvelom bazéne. Taký relax pred koncom cesty.

V Istanbule sme ráno, z Kapadokie sme išli nočným autobusom. Plán je prespať tu jednu noc a nájsť nejaký spoj domov. Na otogare sa nám nedarí, všetko, čo ide do Bukurešti sa nám zdá strašne drahé. Skúšame to v meste, v Laleli, kde je pár kancelárií. Po rusky sa dohadujeme na cene, ale nejak sa im nechce. Nechávame to teda na zajtra a venujeme sa Istanbulu…

Ráno sa nám predsa len podarilo zjednať cenu lístkov, plánovaný odchod je o druhej z mesta a o tretej z otogaru. Máme s tým už zlé skúsenosti, tak sme veľmi milo prekvapení, ked z Istanbulu vyrážame 15 minút pred plánovaným odchodom. Ani na hraniciach nestojíme nejak dlho, takže sme v Bukurešti už o tretej ráno. Vlak do Oradey nám ide až večer o siedmej, tak pozeráme nejakú alternatívu. O dve hodiny odchádza medzinárodný rýchlik do Bratislavy. Cena lístka je však moc vysoká, do Budapešti je to znesitelnejšie a odtiaľ už aj tak máme spiatočné lístky. O nejakých 12 hodín sme v Budapešti, rýchlik do Trenčína, na ktorý máme lístok nám odišiel dve minúty pred našim príchodom zo susednej stanice, vyzerá to na peknú noc v Budapešti. Presúvame sa na stanicu Nyugati aby sme zistili, že dnes nám už nič nejde, osobák ide ráno o piatej. Zo stanice nás o polnoci vyhodia aj keď máme platné lístky, nie je tu žiadna čakáreň. Na lavičke pred stanicou nás zase buzerujú policajti, že tu sa polihovať nesmie. Krásne mesto. O piatej sadáme do neskutočne posprejovaného vlaku a spíme až do Štúrova. Nasleduje vláčik do Galanty, Trnavy a domov. To je tak asi všetko.

Šli sme bez sprievodcu, mali sme prefotených pár informácii a mali sme približnú predstavu, čo chceme vidieť. Stačilo to.
Kvôli stopovaniu sme si kúpili automapu. V Trabzone sme ju stratili, tak sme museli obstarať novú. Po turecky sa mapa povie harita.

Turci hovoria po turecky, kurdi po turecky a kurdsky. Angličtina moc nefunguje, častejšie sme sa dohovorili po rusky.

September bol asi ideálny. Pri Čiernom mori nám pršalo, ale bolo príjemne. V Kurdistane bolo ca 25-30 stupňov, až na 35 sa to šplhalo v Diyarbakire a Kapadokii.

Približne ako u nás do kopcov, akurát namiesto stanu sme mali iba bivakovacie vreco.

Autobusy boli na náš vkus drahé, tak sme stopovali. Stop bol pohodový, maximálne sme čakali polhodinu – keď nič nešlo.
Vlaky sú vraj lacnejšie ako autobusy a na ISIC je zľava 50%. Nemáme, nevieme.

S ubytovaním nebol nikde problém, akurát mohlo byť lacnejšie.
Minimálna cena (ak nerátame zadarmo) bola 100 Sk na osobu, maximálna 280 Sk.

Všade je veľa bankomatov, človek by úplne vystačil s kartou. Ale pár dolárov, alebo euro sa hodí.
Domáci väčšinou preferovali platenie v tureckých lírach, párkrat sa nám stal, že odmietli doláre. Ceny sú všade uvedené v lírach.
V čase nášho výletu stál dolár asi 1.350.000,- tureckých lír.

Za 10 USD na hranici na počkanie.

Keďže sú na východe tisícky tureckých vojakov a mnohé cestné kontroly nikde sme sa necítili nejak ohrození.
Ľudia sú priateľskí a vôbec: Turecko nie je také, ako si mnohí u nás doma stále myslia! A to aj vrátane východu.