Japonsko 2018
Tokio → Nikkó → Kjótó → Nara → Kjótó
Tri týždne v Japonsku. Z Tokia cez Nikkó a Kjótó do Nara parku nakŕmiť jelene a na ostrov Mijadžima cvaknúť si veľkú bránu torii. Potom pozrieť električky v Nagasaki, ochutnať streetfood vo Fukuoke a vyskúšať kapsulový hotel v Ósake. Nakoniec si odskočiť do Takajamy pozrieť staré mesto a vrátiť sa do Tokia medzi mrakodrapy. Desiatky km v nohách, stovky fotiek vo fujine a milión zážitkov v hlave.
Aktualizácia k 20. 5. 2019: Zápisky sú rozrobené už viac ako rok, snáď to raz niekedy dopíšem…
10.–11. 4. · Let a prílet do Tokia
lietadlom, Emirates
Letím s Emirates. Do Dubaja mám pre seba celú trojku, polihujem, pozerám Shape of Water a popíjam vínko. Letisko v Dubaji je preplnené, vonku 28 stupňov, vnútri kosa – vyťahujem bundu a čiapku. Ďalší let je plný, ale v balíčku sú teplé ponožky, maska na spanie a špunty do uší, takže sa celkom dá spať.
Na letisku Narita nachodím pár kilometrov k pasovej kontrole, kde frontu riadi systém podľa vyťaženosti okienok – prvá ukážka japonskej organizovanosti. Tlačivá na stojáka, odtlačky prstov a som v Japonsku 🇯🇵
Let meškal, tak v miernom strese bežím po portable wifi – router s neobmedzeným internetom – a lístky na vlak a metro. Na pošte chaosím s doručenkou, ale pani z okienka sa sama ponúkne, že pomôže: stačí meno a pas. Všetci strašili nedostatkom bankomatov pre naše karty, ale Seven Bank je všade – vyberám maximum, 50 tisíc jenov (asi 400 eur).

Keisei Skylinerom a metrom frčím ku Skytree Tower, kúsok od nej mám prvé ubytko – Oak Hostel Sakura. Lacné, vlastná izba, spoločné sprchy a WC v úžasnej čistote. Pár minút obdivujem návod na WC. Keďže doma je ešte len poobede, po deviatej bežím von cvaknúť si Skytree.
12. 4. · štvrtok · Tokio, Shinjuku
Vstávam až okolo jedenástej, čiže o štvrtej ráno nášho času – tu sa moja nespavosť celkom oplatí.

Najprv štvrť Šibuja: najznámejšia križovatka (napríklad z filmu Lost in Translation) a psík Hačiko, ktorý má dnes mačaciu spoločnosť a neskutočné množstvo turistov. Na to si budem musieť v Japonsku zvyknúť.
Prvé jedlo: podnik, kde sa platí vopred v automate. Som z toho mimo, ale chalanisko z obsluhy dobehne a pomôže mi vybrať. Netuším, čo som si objednal – ryža s mäsom a surové vajíčko, ktoré sa vmieša do ryže. Slušná porcia za asi 5 eur.
Svätyňu Meiji Jingu si v teple a unavený extra nevychutnám. Navyše zisťujem, že router nevydrží celý deň, tak sa vraciam na hostel pre powerbanku a chvíľu povegetím.

Na západ slnka idem do Asakusy. Z kaviarne na vrchu informačného centra je pekný výhľad na štvrť – dám si prvé japonské presso, pozerám do svätyne Senso-ji a na modrú hodinku so Skytree Tower v pozadí. Senso-ji je večer krásne nasvietené, všetko červené – Japonsko!

Aby toho na prvý deň nebolo málo, idem ešte do nočného Shinjuku a zažívam záplavu neónov. Nevládzem sa odtrhnúť, ale musím chytiť posledné metro – a vyznať sa na stanici Shinjuku je aj pri japonskej organizovanosti dosť náročné. Po polnoci padám do postele. Jetlag mám asi za sebou.
13. 4. · piatok · Ueno a Ebisu Garden

Na stanici Ueno si aktivujem dvojtýždňový JR Pass – panička pred okienkom všetkých usmerní a za päť minút je hotovo.
Za stanicou sú tržnice – davy ľudí, stánky so všetkým možným, úžasná zmes vôní a farieb. Smažená ryža v lokálnom podniku, komunikácia posunkami a prikyvovaním, klasika.
Po parku Ueno idem večer do štvrte Ebisu podľa tipu z tokyoscape.info. Asi dve hodiny sedím na 39. poschodí a obdivujem mesto pod sebou. Wow. Cestou späť si konečne dávam poriadne jedlo a prvé pivko.
14. 4. · sobota · Nikkó
šinkansenom a lokálkou
Vďaka aplikácii Hyperdia tesne stíham šinkansen o 7:18, v Utsunomiyi prestupujem na lokálku – trochu rozdiel.
V Nikkó je zima, pocitovo tak 10 stupňov, vrstvím všetko, čo mám. Na stanici ochutnám koláčik, ktorý vraj robia iba tu – age yuba manju. Mňam.

Najprv Taiyuin, potom v davoch turistov hlavný chrám Toshogu. Najväčší zážitok je aj tak roklinka Kanmangafuchi, kde som sám so sochami ochrancov Jizo.
Hotel Viva Nikko je cesta späť v čase: na recepcii starý pán, ráno pri raňajkách babička, hudba zo 70. rokov…
15. 4. · nedeľa · Vodopády Kegon a Kjótó

Prší. Prvým autobusom idem divokými serpentínami k vodopádom Kegon. Som tam sám, na spodnú vyhliadku sa schádza výťahom vysekaným v skale. Asi polhodinu fotím, kým nepríde hmla a prví turisti.
Na stanici v Nikkó si zopakujem koláčik a frčím do Kjóta. Ubytujem sa v mikroizbičke v Guesthouse Wind Villa a večer idem na Kyoto Tower – odtiaľ je asi najkrajší pohľad na zaujímavú kjótsku stanicu.

Po zotmení sa idem pozrieť do Fušimi Inari, aby som sa ráno vedel zorientovať. Zoznámim sa tam s miestnymi fotonadšencami a pridám sa k nim na pár svetelných experimentov.
16. 4. · pondelok · Kjótó a Nara

Ráno spím. Chcel som byť vo Fušimi Inari pred východom slnka, ale prídem okolo siedmej, keď sa už začína zapĺňať. Pár záberov bez ľudí stihnem, nabudúce si treba privstať.
Na obed idem do parku Nara, kam všetci chodia okrem pamiatok aj za krotkými jeleňmi sika. V autobuse stretám Zoltána niekde od Nových Zámkov, tak chvíľu pokecáme. Tiež šprintuje Japonskom a má už toho dosť :-)
Pri vstupe kupujem keksíky pre jelene a hneď ma jeden hladný kusne do zadku. Snažím sa natočiť video s klaňajúcim sa jeleňom, sľúbil som to deťom.

Todaiji je krásny, ale plný – je to hlavná atrakcia. Kasuga Taisha plný lámp je úžasný na fotenie. Po ďalšom chráme je to oficiálne: trpím chrámovou horúčkou a žiadny ďalší už nepotrebujem vidieť. Ešte pagoda Kofukuji – zvyšky sakúr, pózujúci jelenček a dobré svetlo.
Večer v Kjóte sa prechádzam uličkami Gionu v štvrti Higašijama a ochutnávam miestny streetfood. Na hosteli perem veci a do polnoci čakám, kým uschnú.
17. 4. · utorok · Kjótó – Yasaka pagoda v daždi
Budím sa až o siedmej, každodenné pochodovanie si vyberá daň. A ešte musím žehliť gate, takže do bambusového lesíka v Arašijame prídem až poobede, keď je tu asi milión ľudí.


V meste blúdim po Gione a hľadám pekné zákutia. Rozprší sa. Nachádzam asi najfotografovanejšie miesto s pagodou Yasaka a neskôr sa sem vraciam na modrú hodinku. Zoznámim sa s cestovateľkou Harshitou a vôbec nevadí, že narýchlo kúpený dáždnik je malý a voda mi tečie za krk…
To be continued…