← Všetky cestopisy

Otostop 2003

29. augusta – 20. septembra 2003 · Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko

Trenčín → Budapešť → Oradea → Bukurešť → Istanbul → Safranbolu → Sinop → Giresun → Trabzon → Artvin → Kars → Ani → Dogubayazit → Van → Akdamar → Tatvan → Nemrut → Diyarbakir → Kayseri → Kapadokia → Istanbul → Bukurešť → Budapešť → Trenčín

Cez východné Turecko stopom.

29. 8. · Trenčín → Budapešť → Oradea

vlakom, stopom

1544 korún od nás chceli železnice za lístok z Trenčína do maďarského Biharkeresztes. Ale vraj v tom máme aj spiatočnú cestu. No dobre.

V Budapešti si poctivo kupujeme miestenku do povinne miestenkového vlaku – a vzápätí to ľutujeme, lebo sme vo vlaku určite jediní, kto ju má.

Pred hranicami vystupujeme a chystáme sa na pár kilometrov pešo, no zastaví nám prvé auto. Mladý rumunský pašerák nás prevezie cez hranice, vezme nás na povinnú návštevu, kde si pozeráme fotky celej rodiny a jeme slíže s makom, a ešte nás zavezie na stanicu.

Stará dobrá Oradea! Do fronty na lístky sa staviame dve hodiny pred odchodom, aj tak sa nám ušli už len lístky na státie. Prvé poučenie: necestovať v piatok. Predstava jedenástich hodín nočnej jazdy na stojáka nás neteší, ale nakoniec to nie je také zlé.

30.–31. 8. · Bukurešť → Istanbul

vlakom

Istanbul – Hagia Sofia
Istanbul – Hagia Sofia

Ráno o šiestej vystupujeme v Bukurešti, nasiaknutí cigaretovým smradom, a zisťujeme, že v sobotu do Istanbulu nejde žiadny autobus. Nevadí, skúsime rýchlik Bospor – na sedenie je dokonca lacnejší. Akýsi Rumun nás na stanici uisťuje, že nočný vlak cez Bulharsko je samovražda, že nás určite okradnú a podrežú. Vlak je napokon pohodlný a v kupé sme väčšinou sami, takže sa dá aj poležať a pospať.

V Istanbule sme ráno o deviatej, po vyše 50 hodinách cesty. Lacné ubytko nenachádzame, ostávame v hoteli Sinbad za 5 dolárov na osobu. Istanbul už trochu poznáme – nič sa nezmenilo, len sa nám zdá drahší.

1.–2. 9. · Safranbolu → Sinop

autobusom, stopom

Ranné Safranbolu a jeho staré domy
Ranné Safranbolu a jeho staré domy

Na ceste na východ sa zastavujeme v Safranbolu, historickom mestečku zapísanom v UNESCO. Prichádzame nočným autobusom, nikto nehovorí po anglicky, tak cestu do starého centra hľadáme so slovníkom. Batohy necháme v cukrárni a ranné uličky máme takmer pre seba. Priamo v meste je kaňon obstavaný domčekmi tak nahusto, že sme ho našli len náhodou. Raňajkujeme koláče z malej pekárne.

Autobusy sú drahé, tak skúšame stop. Za mestom nám zastaví prvé auto skôr, než stihneme zdvihnúť ruku – vezieme sa v dodávke vzadu medzi krabicami liekov. Na pobrežie Čierneho mora, do Sinopu, sa dostávame na niekoľko stopov. Šofér kamiónu nám kúpi chlieb a žltý melón, divná kombinácia, a na odpočívadle to spolu jeme a kecáme – on po turecky, my po slovensky. Pohoda.

Čierne more a čierna obloha
Čierne more a čierna obloha

Za vysokým horským sedlom nás čaká Čierne more a čierna obloha. Sinop leží na polostrove, je moderný a sme tu jediní turisti. Obzeráme starý hrad, flákame sa po meste, napchávame sa melónom a spíme v izbičke 2 × 2 metre.

3. 9. · Pobrežím Čierneho mora

Sinop → Giresun, stopom

Kara Deniz – Čierne more. Vraj sú tu pekné pláže, tak si jednu ideme nájsť. Lenže cesty sú prázdne, stopovanie ide pomaly a počasie sa nelepší. Vodič, ktorý nám sľúbil Trabzon, nás večer vysadí už v Giresune. Stmieva sa a prší.

Pri mori stretneme chlapíka a pýtame sa na kemp. „Slovakia? Govoriš po rusky?“

Ahmed slúžil ako vojak v Rusku, má odtiaľ ženu a po rusky hovorí oveľa lepšie než my. Ľudia z mesta tu majú na pláži stany celý rok a Ahmed nám ponúkne ten svoj. Prisadáme si k nemu a jeho kamarátom, pijeme pivo a kecáme. Kupujú nám lahmacun – tureckú pizzu. A ďalšie pivo. Nakoniec spíme v miestnosti na susednom futbalovom štadióne, ktorého majiteľ Ali Kemal je Ahmedov kamarát.

4.–5. 9. · Trabzon → Artvin

stopom

Do Trabzonu sa dostávame na pár stopov. Mesto sa nám zatiaľ páči najviac, najlacnejší hotel už menej. Stále je zamračené.

Stopom popri Čiernom mori, v zvyčajnom počasí
Stopom popri Čiernom mori, v zvyčajnom počasí

Na druhý deň takmer berieme autobus do Artvinu, ale po nedorozumení s časom jazdy vraciame lístky – a stopovanie je nakoniec jednoduché. V Rize vraj prší celý rok, takže mestom prechádzame v zvyčajnom počasí. Na kopcoch čajové plantáže, sem-tam vodopád. Na jeden záťah sa dostávame až do Hopy pri gruzínskych hraniciach. Za hrebeňom na ceste do Artvinu dážď prestáva, presne ako všetci sľubovali. Artvin je zvláštne mesto v strmom svahu, centrum je až na vrchu.

6. 9. · Kars

autobusom

Ráno leje tak zúfalo, že stop vzdávame a kupujeme lístky do Karsu – a kvôli dažďu vynechávame aj turistiku v pohorí Kačkar. Samozrejme, kým príde autobus, prestane pršať.

Cesta údolím je neskutočná: stavajú sa tu priehrady, takže sa cesta štverá v strmom svahu vysoko nad riekou. Pod Yusufeli pristupuje trojica Čechov z Budějovíc, s ktorými sa budeme stretávať po celom východe Turecka.

V Karse berieme prvý hotel, podľa sprievodcu deprimujúci. Kebabáreň naproti je však lacná, takže sa to vyrovná.

7. 9. · Ani, Dogubayazit

taxíkom, stopom

Do Karsu sme prišli ako všetci kvôli Ani, bývalému arménskemu hlavnému mestu, dnes na tureckej strane hranice. Je to 40 km, tak ideme taxíkom, ktorý vybavili Česi. Pri vchode musíme odovzdať foťáky, lebo je to pohraničné pásmo. Prehliadka však stojí za to – sme tu úplne sami.

Cestou do Dogubayazitu opäť nabíjame batériu
Cestou do Dogubayazitu opäť nabíjame batériu
Ararat
Ararat

Poobede stopujeme do Dogubayazitu. Premávka takmer žiadna, začíname ľutovať, že sme nešli autobusom s chalanmi, ale zastaví prvé (a možno jediné) auto. Podnikateľ Ibrahim Džajla nás vezie až do cieľa. Autu cestou vypadáva batéria a elektronika, párkrát čakáme na pomoc, inak však ide 160–180 km/h a ešte za svetla sme v meste. Popri ceste krásne výhľady na Ararat a mesiac takmer v splne.

Ibrahim nás vezme k sebe do firmy, kde už naňho čakajú zamestnanci na poradu. Pijeme čaj v jeho kancelárii a sledujeme, ako rozdáva úlohy na všetky strany. Jedna sa týka nás: mladý zamestnanec nás má odviezť do kempu. Netuší však, kde je, tak nás vysadí v centre pred hotelom. Večer stretávame českých kamarátov, ktorí dorazili až dve hodiny po nás :-)

8. 9. · Isak Paša

Oddych nad palácom Isak Paša
Oddych nad palácom Isak Paša

Ráno ideme pešo k palácu Isak Paša. Je pondelok, takže je zavreté – opäť sme ušetrili na vstupnom. Pokračujeme ďalej a vyškriabeme sa na skalnatý hrebeň s krásnym výhľadom na Ararat. Cestou stretávame rodinku pastierov.

9. 9. · Muradiye, Akdamar

stopom, dolmušom

Ráno nič nejde. Dva azerbajdžanské kamióny nezastavia, ale po polhodine sa objaví dobrodinec, ktorý hovorí po rusky. Keď počuje, že chceme vidieť vodopády Muradiye, zavezie nás k nim, posedí s nami a odvezie nás ďalej.

Kostolík na ostrove Akdamar
Kostolík na ostrove Akdamar

Na obed sme vo Vane. Informačnú kanceláriu nenájdeme, tak ideme na Akdamar – opäť s Čechmi, dolmušom, je to len 40 km. Kostolík na ostrove je nádherný, aj keď ma ešte trápi úpal zo včerajšieho výletu. Spíme v kempe zadarmo a za drahú večeru v reštaurácii nakoniec platíme len zlomok ceny. Doteraz netušíme prečo.

10. 9. · Tatvan, Nemrut

stopom

Cestou na Nemrut, v diaľke jazero Van
Cestou na Nemrut, v diaľke jazero Van

Do Tatvanu chytáme priamy stop, dokonca aj s raňajkami. Z pošty voláme Memetovi Salimovi, ktorého číslo sme dostali v kempe na Akdamare – u neho sa dá prespať na záhrade v dedine pod Nemrutom. Zdvihne to, pochopí, o čo ide, a o minútu je na pošte. To sú služby.

Kráter Nemrut s modrým a zeleným jazerom
Kráter Nemrut s modrým a zeleným jazerom

Spolu so Slovincom a jeho rodinkou ešte v ten deň vyrážame na kráter. Je to zatiaľ náš najkrajší zážitok z Turecka: z okraja krátera vo výške 3000 metrov vidno pod sebou modré a zelené jazero. Podvečer zbiehame dolu, rýchlo sa okúpeme a sedíme v malom kempe pri ohníčku. O ôsmej pre nás príde Memet a vezie nás do dediny – kde zase stretávame chalanov.

11.–12. 9. · Diyarbakir

stopom

Dlhý stop do Diyarbakiru, ktorý sa označuje za hlavné mesto „Kurdistanu“, ide hladko a na obed sme tam. Nevieme sa zorientovať, ale ujme sa nás dobrý pánko a odprevadí nás do centra. Nachádzame najlacnejší hotel a veľký kebab za neskutočnú cenu.

Oprava sandálov na počkanie
Oprava sandálov na počkanie

Večer aj celý ďalší deň sa flákame po starom meste – úzke uličky, trhy, staré hradby. Veľmi pekné mesto. Miladka si nechá u obuvníka na ulici opraviť sandále na počkanie a my sa napchávame lacnými broskyňami a hroznom.

13. 9. · Stopom do Kayseri

stopom

„Son durak“ znamená posledná zastávka. Tam sa vezieme autobusíkom na okraj mesta. Na benzínke nás pozvú na čaj a vysvetľujú, že tu nič nestopneme. O desať minút sedíme v kamióne, ďalší stop sú policajti až do Elazigu. Potom kamión, ktorý ide až do Kayseri, ale tak pomaly, že za Malatyou prestupujeme na rýchlejší stop. Do Kayseri prichádzame potme, po 600 kilometroch stopom.

14.–16. 9. · Kapadokia

Do Urgupu ideme autobusom, odtiaľ do Goreme, ktoré poznáme z predchádzajúcej cesty. Za dva roky sa veľa zmenilo: pribudli obchodíky a turistov je kopec.

Turistika v kapadóckych údoliach
Turistika v kapadóckych údoliach

Nachádzame pekný kemp s bazénom a zjednáme cenu nižšiu, než majú už ubytovaní Česi (to sa často nestáva). Ďalšie dni patria turistike v krásnych údoliach, kúpaniu a hroznu, ktorého je tu neskutočne veľa (a zadarmo). Taký relax pred koncom cesty.

17.–20. 9. · Istanbul → Bukurešť → Budapešť → domov

autobusom, vlakom

Nočným autobusom sa vraciame do Istanbulu. Všetko, čo ide do Bukurešti, sa nám na otogare zdá strašne drahé. Skúšame kancelárie v Laleli, po rusky sa dohadujeme o cene a na druhý deň ráno to predsa len vyjde. Autobus prekvapivo vyrazí ešte pred plánovaným odchodom, na hraniciach dlho nestojíme a v Bukurešti sme o tretej ráno.

Ďalej medzinárodným rýchlikom do Budapešti – odtiaľ už máme spiatočné lístky. Náš rýchlik do Trenčína nám však odišiel zo susednej stanice dve minúty pred naším príchodom a ďalší vlak ide až ráno o piatej. O polnoci nás zo stanice vyhodia, hoci máme platné lístky – čakáreň tu nie je. Na lavičke pred stanicou nás zas policajti upozorňujú, že tu sa polihovať nesmie. Krásne mesto.

O piatej nastupujeme do posprejovaného vlaku a spíme až do Štúrova. Potom vláčikom cez Galantu a Trnavu domov. To je tak asi všetko.

Praktické tipy (stav 2003)