Otostop 2003
Trenčín → Budapešť → Oradea → Bukurešť → Istanbul → Safranbolu → Sinop → Giresun → Trabzon → Artvin → Kars → Ani → Dogubayazit → Van → Akdamar → Tatvan → Nemrut → Diyarbakir → Kayseri → Kapadokia → Istanbul → Bukurešť → Budapešť → Trenčín
Cez východné Turecko stopom.
29. 8. · Trenčín → Budapešť → Oradea
vlakom, stopom
1544 korún od nás chceli železnice za lístok z Trenčína do maďarského Biharkeresztes. Ale vraj v tom máme aj spiatočnú cestu. No dobre.
V Budapešti si poctivo kupujeme miestenku do povinne miestenkového vlaku – a vzápätí to ľutujeme, lebo sme vo vlaku určite jediní, kto ju má.
Pred hranicami vystupujeme a chystáme sa na pár kilometrov pešo, no zastaví nám prvé auto. Mladý rumunský pašerák nás prevezie cez hranice, vezme nás na povinnú návštevu, kde si pozeráme fotky celej rodiny a jeme slíže s makom, a ešte nás zavezie na stanicu.
Stará dobrá Oradea! Do fronty na lístky sa staviame dve hodiny pred odchodom, aj tak sa nám ušli už len lístky na státie. Prvé poučenie: necestovať v piatok. Predstava jedenástich hodín nočnej jazdy na stojáka nás neteší, ale nakoniec to nie je také zlé.
30.–31. 8. · Bukurešť → Istanbul
vlakom

Ráno o šiestej vystupujeme v Bukurešti, nasiaknutí cigaretovým smradom, a zisťujeme, že v sobotu do Istanbulu nejde žiadny autobus. Nevadí, skúsime rýchlik Bospor – na sedenie je dokonca lacnejší. Akýsi Rumun nás na stanici uisťuje, že nočný vlak cez Bulharsko je samovražda, že nás určite okradnú a podrežú. Vlak je napokon pohodlný a v kupé sme väčšinou sami, takže sa dá aj poležať a pospať.
V Istanbule sme ráno o deviatej, po vyše 50 hodinách cesty. Lacné ubytko nenachádzame, ostávame v hoteli Sinbad za 5 dolárov na osobu. Istanbul už trochu poznáme – nič sa nezmenilo, len sa nám zdá drahší.
1.–2. 9. · Safranbolu → Sinop
autobusom, stopom

Na ceste na východ sa zastavujeme v Safranbolu, historickom mestečku zapísanom v UNESCO. Prichádzame nočným autobusom, nikto nehovorí po anglicky, tak cestu do starého centra hľadáme so slovníkom. Batohy necháme v cukrárni a ranné uličky máme takmer pre seba. Priamo v meste je kaňon obstavaný domčekmi tak nahusto, že sme ho našli len náhodou. Raňajkujeme koláče z malej pekárne.
Autobusy sú drahé, tak skúšame stop. Za mestom nám zastaví prvé auto skôr, než stihneme zdvihnúť ruku – vezieme sa v dodávke vzadu medzi krabicami liekov. Na pobrežie Čierneho mora, do Sinopu, sa dostávame na niekoľko stopov. Šofér kamiónu nám kúpi chlieb a žltý melón, divná kombinácia, a na odpočívadle to spolu jeme a kecáme – on po turecky, my po slovensky. Pohoda.

Za vysokým horským sedlom nás čaká Čierne more a čierna obloha. Sinop leží na polostrove, je moderný a sme tu jediní turisti. Obzeráme starý hrad, flákame sa po meste, napchávame sa melónom a spíme v izbičke 2 × 2 metre.
3. 9. · Pobrežím Čierneho mora
Sinop → Giresun, stopom
Kara Deniz – Čierne more. Vraj sú tu pekné pláže, tak si jednu ideme nájsť. Lenže cesty sú prázdne, stopovanie ide pomaly a počasie sa nelepší. Vodič, ktorý nám sľúbil Trabzon, nás večer vysadí už v Giresune. Stmieva sa a prší.
Pri mori stretneme chlapíka a pýtame sa na kemp. „Slovakia? Govoriš po rusky?“
Ahmed slúžil ako vojak v Rusku, má odtiaľ ženu a po rusky hovorí oveľa lepšie než my. Ľudia z mesta tu majú na pláži stany celý rok a Ahmed nám ponúkne ten svoj. Prisadáme si k nemu a jeho kamarátom, pijeme pivo a kecáme. Kupujú nám lahmacun – tureckú pizzu. A ďalšie pivo. Nakoniec spíme v miestnosti na susednom futbalovom štadióne, ktorého majiteľ Ali Kemal je Ahmedov kamarát.
4.–5. 9. · Trabzon → Artvin
stopom
Do Trabzonu sa dostávame na pár stopov. Mesto sa nám zatiaľ páči najviac, najlacnejší hotel už menej. Stále je zamračené.

Na druhý deň takmer berieme autobus do Artvinu, ale po nedorozumení s časom jazdy vraciame lístky – a stopovanie je nakoniec jednoduché. V Rize vraj prší celý rok, takže mestom prechádzame v zvyčajnom počasí. Na kopcoch čajové plantáže, sem-tam vodopád. Na jeden záťah sa dostávame až do Hopy pri gruzínskych hraniciach. Za hrebeňom na ceste do Artvinu dážď prestáva, presne ako všetci sľubovali. Artvin je zvláštne mesto v strmom svahu, centrum je až na vrchu.
6. 9. · Kars
autobusom
Ráno leje tak zúfalo, že stop vzdávame a kupujeme lístky do Karsu – a kvôli dažďu vynechávame aj turistiku v pohorí Kačkar. Samozrejme, kým príde autobus, prestane pršať.
Cesta údolím je neskutočná: stavajú sa tu priehrady, takže sa cesta štverá v strmom svahu vysoko nad riekou. Pod Yusufeli pristupuje trojica Čechov z Budějovíc, s ktorými sa budeme stretávať po celom východe Turecka.
V Karse berieme prvý hotel, podľa sprievodcu deprimujúci. Kebabáreň naproti je však lacná, takže sa to vyrovná.
7. 9. · Ani, Dogubayazit
taxíkom, stopom
Do Karsu sme prišli ako všetci kvôli Ani, bývalému arménskemu hlavnému mestu, dnes na tureckej strane hranice. Je to 40 km, tak ideme taxíkom, ktorý vybavili Česi. Pri vchode musíme odovzdať foťáky, lebo je to pohraničné pásmo. Prehliadka však stojí za to – sme tu úplne sami.


Poobede stopujeme do Dogubayazitu. Premávka takmer žiadna, začíname ľutovať, že sme nešli autobusom s chalanmi, ale zastaví prvé (a možno jediné) auto. Podnikateľ Ibrahim Džajla nás vezie až do cieľa. Autu cestou vypadáva batéria a elektronika, párkrát čakáme na pomoc, inak však ide 160–180 km/h a ešte za svetla sme v meste. Popri ceste krásne výhľady na Ararat a mesiac takmer v splne.
Ibrahim nás vezme k sebe do firmy, kde už naňho čakajú zamestnanci na poradu. Pijeme čaj v jeho kancelárii a sledujeme, ako rozdáva úlohy na všetky strany. Jedna sa týka nás: mladý zamestnanec nás má odviezť do kempu. Netuší však, kde je, tak nás vysadí v centre pred hotelom. Večer stretávame českých kamarátov, ktorí dorazili až dve hodiny po nás :-)
8. 9. · Isak Paša

Ráno ideme pešo k palácu Isak Paša. Je pondelok, takže je zavreté – opäť sme ušetrili na vstupnom. Pokračujeme ďalej a vyškriabeme sa na skalnatý hrebeň s krásnym výhľadom na Ararat. Cestou stretávame rodinku pastierov.
9. 9. · Muradiye, Akdamar
stopom, dolmušom
Ráno nič nejde. Dva azerbajdžanské kamióny nezastavia, ale po polhodine sa objaví dobrodinec, ktorý hovorí po rusky. Keď počuje, že chceme vidieť vodopády Muradiye, zavezie nás k nim, posedí s nami a odvezie nás ďalej.

Na obed sme vo Vane. Informačnú kanceláriu nenájdeme, tak ideme na Akdamar – opäť s Čechmi, dolmušom, je to len 40 km. Kostolík na ostrove je nádherný, aj keď ma ešte trápi úpal zo včerajšieho výletu. Spíme v kempe zadarmo a za drahú večeru v reštaurácii nakoniec platíme len zlomok ceny. Doteraz netušíme prečo.
10. 9. · Tatvan, Nemrut
stopom

Do Tatvanu chytáme priamy stop, dokonca aj s raňajkami. Z pošty voláme Memetovi Salimovi, ktorého číslo sme dostali v kempe na Akdamare – u neho sa dá prespať na záhrade v dedine pod Nemrutom. Zdvihne to, pochopí, o čo ide, a o minútu je na pošte. To sú služby.

Spolu so Slovincom a jeho rodinkou ešte v ten deň vyrážame na kráter. Je to zatiaľ náš najkrajší zážitok z Turecka: z okraja krátera vo výške 3000 metrov vidno pod sebou modré a zelené jazero. Podvečer zbiehame dolu, rýchlo sa okúpeme a sedíme v malom kempe pri ohníčku. O ôsmej pre nás príde Memet a vezie nás do dediny – kde zase stretávame chalanov.
11.–12. 9. · Diyarbakir
stopom
Dlhý stop do Diyarbakiru, ktorý sa označuje za hlavné mesto „Kurdistanu“, ide hladko a na obed sme tam. Nevieme sa zorientovať, ale ujme sa nás dobrý pánko a odprevadí nás do centra. Nachádzame najlacnejší hotel a veľký kebab za neskutočnú cenu.

Večer aj celý ďalší deň sa flákame po starom meste – úzke uličky, trhy, staré hradby. Veľmi pekné mesto. Miladka si nechá u obuvníka na ulici opraviť sandále na počkanie a my sa napchávame lacnými broskyňami a hroznom.
13. 9. · Stopom do Kayseri
stopom
„Son durak“ znamená posledná zastávka. Tam sa vezieme autobusíkom na okraj mesta. Na benzínke nás pozvú na čaj a vysvetľujú, že tu nič nestopneme. O desať minút sedíme v kamióne, ďalší stop sú policajti až do Elazigu. Potom kamión, ktorý ide až do Kayseri, ale tak pomaly, že za Malatyou prestupujeme na rýchlejší stop. Do Kayseri prichádzame potme, po 600 kilometroch stopom.
14.–16. 9. · Kapadokia
Do Urgupu ideme autobusom, odtiaľ do Goreme, ktoré poznáme z predchádzajúcej cesty. Za dva roky sa veľa zmenilo: pribudli obchodíky a turistov je kopec.

Nachádzame pekný kemp s bazénom a zjednáme cenu nižšiu, než majú už ubytovaní Česi (to sa často nestáva). Ďalšie dni patria turistike v krásnych údoliach, kúpaniu a hroznu, ktorého je tu neskutočne veľa (a zadarmo). Taký relax pred koncom cesty.
17.–20. 9. · Istanbul → Bukurešť → Budapešť → domov
autobusom, vlakom
Nočným autobusom sa vraciame do Istanbulu. Všetko, čo ide do Bukurešti, sa nám na otogare zdá strašne drahé. Skúšame kancelárie v Laleli, po rusky sa dohadujeme o cene a na druhý deň ráno to predsa len vyjde. Autobus prekvapivo vyrazí ešte pred plánovaným odchodom, na hraniciach dlho nestojíme a v Bukurešti sme o tretej ráno.
Ďalej medzinárodným rýchlikom do Budapešti – odtiaľ už máme spiatočné lístky. Náš rýchlik do Trenčína nám však odišiel zo susednej stanice dve minúty pred naším príchodom a ďalší vlak ide až ráno o piatej. O polnoci nás zo stanice vyhodia, hoci máme platné lístky – čakáreň tu nie je. Na lavičke pred stanicou nás zas policajti upozorňujú, že tu sa polihovať nesmie. Krásne mesto.
O piatej nastupujeme do posprejovaného vlaku a spíme až do Štúrova. Potom vláčikom cez Galantu a Trnavu domov. To je tak asi všetko.
Praktické tipy (stav 2003)
- Orientácia: Šli sme bez sprievodcu, s prefotenými poznámkami a automapou na stopovanie. Keď sme ju v Trabzone stratili, kúpili sme novú – mapa sa po turecky povie harita.
- Jazyk: Angličtina veľmi nefungovala, častejšie sme sa dohovorili po rusky.
- Počasie: September bol ideálny. Pri Čiernom mori pršalo, na východe bolo 25–30 stupňov, v Diyarbakire a Kapadokii aj 35.
- Doprava: Autobusy boli na náš vkus drahé, tak sme stopovali. Najdlhšie sme čakali polhodinu.
- Ubytovanie a peniaze: Spali sme za 100–280 Sk na osobu (ak nerátame noci zadarmo). Bankomatov bolo veľa, platilo sa v lírach – dolár bol asi 1 350 000 lír.
- Víza: 10 USD na hranici.
- Bezpečnosť: Na východe bolo veľa vojakov a cestných kontrol, ale nikde sme sa necítili ohrození. Ľudia boli priateľskí – Turecko vrátane východu nie je také, ako si mnohí doma myslia.