← Všetky cestopisy

Mafi masari 2001

11. apríla – 9. mája 2001 · Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Sýria, Jordánsko

Trenčianska Teplá → Budapešť → Oradea → Bukurešť → Istanbul → Goreme → Antakya → Aleppo → Rasafa → Deir ez-Zor → Palmyra → Krak des Chevaliers → Damašok → Bosra → Ammán → Kerak → Mŕtve more → Petra → Wadi Rum → Akaba → Damašok → Istanbul → Brašov → Oradea → Budapešť → Trenčianska Teplá

Pešo, stopom, autobusom a vlakom cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a Turecko do Sýrie a Jordánska. Sýrska Palmyra, jordánska Petra a pestrofarebné rybičky v Akabskom zálive…

11. 4. · streda · Trenčianska Teplá → Budapešť → Oradea

vlakom, stopom, taxíkom

Vyrážame. Sen sa splnil, sme konečne na ceste. Miladkin otec nás odvezie na stanicu do Trenčianskej Teplej a o 7:40 sme v Budapešti na stanici Keleti, kde sa to všetko začína.

Pri okienkach sú dvadsaťmetrové fronty, tak skúsime autobus – podľa múdrych cestopisov je to na Népstadion kúsok. Nie je. Bežíme späť. Štvrťhodinu pred odchodom vlaku otvoria nové okienko, skúšam zaplatiť kartou Maestro, ktorej nálepka visí na okne, ale teta na mňa pozerá ako na zjavenie. Päť minút do odchodu… začína to celkom pekne.

Skúsime to vo vlaku. Sprievodkyňa po spŕške našich otázok iba kývne: OK, nastúpte si. Asi po dvadsiatich minútach jazdy príde sprievodca a ponúkne nám dve možnosti: s lístkom a bez lístka. Bez lístka je to o dosť lacnejšie. Dohodneme sa a spokojne sa vezieme na východ…

V kupé s nami sedí Ištván. Hovorí o sebe, že je básnik, vie trochu po slovensky a varuje nás pred koncom sveta, Černobyľom a satanom. Radí nám dať rumunskému sprievodcovi malý úplatok, ale nechceme riskovať, vystupujeme v Biharkeresztesi a na hranicu šlapeme.

V polovici nám zastaví náš prvý stop. Na otázku „Oradea?“ šofér neodpovedá celkom jasne a po hodine čakania na hranici zistíme prečo: končí desať metrov za colnicou, kde si ide natankovať lacný rumunský benzín. Čo už.

Hneď nás obklopia rumunskí taxikári. Jeden z nich prehodí zopár slovenských slov (Ahoj, Dobrý deň…) a presvedčí nás, že lei si máme kúpiť u neho, lebo na stanici sú zlí ľudia, ktorí by nás ošklbali. Samozrejme mu naletíme a zmeníme 20 dolárov v nevýhodnom kurze.

Lístky cez celé Rumunsko stoja neskutočných 171 000 lei, asi 300 Sk. Na stanici veľa ľudí cestuje len s vrecom ako od zemiakov, v ktorom majú oblečenie, jedlo, všetko.

Noc vo vlaku je ťažká. Od Kluže je kupé plné, tak už iba sedíme a kecáme s pánom z Oradey, ktorý hovorí celkom obstojne československy. Do nového domova v Ploiești si vezie víno z rodinnej vinice. Veľa vína. Ale ešte nie sme v Ázii – neponúkne nás.

12. 4. · štvrtok · Bukurešť → Istanbul

autobusom

Podľa cestopisov nás v staničnom parku v Bukurešti majú čakať svorky túlavých psov a neporiadok. Nejako sa to neplní – psov je tu len pár a jeden s nami raňajkuje a vyhrieva sa na slniečku.

Táák, hurá do Istanbulu.

(Ne)spať v ďalšom preplnenom vlaku sa nám nechce, tak berieme autobus za 25 dolárov a ideme pozrieť mesto. Budovy sú celkom pekné, ale ozajstné centrum nenachádzame. Po troch hodinách sa v jednej cestovke pýtame, kde je to najcentrovitejšie centrum. Vraj tam, kde stojíme.

V autobuse je nás asi osem, tak sa natiahneme krížom cez uličku a spíme. Na tureckej colnici fasujeme igelitky s alkoholom, ktoré treba previezť. Colníka to nebaví o nič viac než nás: nazrie do jednej batožiny, kývne a spíme až do Istanbulu.

13. 4. · piatok (Veľká noc) · Istanbul

Ráno o šiestej sme na Aksaray, hneď v centre. Doobeda Topkapi, Modrá mešita… V cestovke necháme naše superťažké bágle a zjednáme si večerný autobus do Goreme. Poobede sa rozprší, voláme domov – tam vraj sneží. Schováme sa do Veľkého bazáru.

Autobusom do Goreme sa okrem nás vezú samí Američania a Japonci, čo nás privedie na myšlienku, že sme asi v nejakom drahom buse a mali sme viac hľadať. Človek sa stále učí.

14. 4. · sobota · Kappadókia

Kappadókia! Cestu do Ázie sme prespali. V dedinke Goreme si nájdeme malú jaskynnú izbičku s vlastnou sprchou a WC za 10 dolárov – naše najdrahšie ubytko na celej ceste.

Slnko, ktoré nám v Istanbule všetci sľubovali, nikde. Osprchujeme sa (po troch dňoch celkom fajn) a na chvíľku si ľahneme. Z chvíľky je šesť hodín, cestovanie po nociach je naozaj únavné.

Potom berieme dáždniky a bežíme medzi pieskovcové kopčeky. Motáme sa pomedzi obydlia vysekané v pieskovci až do Urgupu. Tam si necháme zobrať dolár za vstupné do miestneho „castlu“. Zvonku krásny pieskovcový kopec predierkovaný ako ementál, v duchu si už predstavujeme bludisko chodieb a tunelov. Realita: desať metrov vnútrom a zvyšok vonku po schodoch na vyhliadku. Za ten dolár to naozaj nestojí.

Do Goreme sa vraciame vymrznutí a v jednej z desiatok malých reštaurácií sa zahrievame skvelým jablkovým čajom.

15. 4. · nedeľa · Goreme → Antakya → Reyhanli

autobusom, stopom

Ráno teplá sprcha – ktovie, kedy bude ďalšia – a preč zo studenej Kappadókie do teplučkej (snáď) Sýrie. Berieme autobus do Antakye, stopovať v tomto počasí… brrr. Za Nigde je panoráma úžasná: zasnežené kopce, ihličnaté lesy, červené skaly.

V Adane máme 45 minút čakať na ďalší bus. Sotva prídeme k nástupišťu, pristúpi k nám chlapík:

„Oztur?“

Prikývnem a dostávam čaj. V prvej sekunde si myslím, aké perfektné služby, ale hneď mi dôjde, že to asi nebude len tak. Pýtam sa na cenu, on len kýve: ok, ok. No, čaj už mám v ruke.

Keď dopijeme, chlapík prinesie svoju prenosnú čajovňu a na dvierkach svieti: čaj – 200 000 TL. Cena by nevadila, ale máme dokopy asi 50 000. Ponúkam mu dolár, nech mi vydá, on nechce. Ja zase nemienim kvôli čaju, ktorý bol „ok“, ísť meniť doláre.

Obehneme spolu pár stánkov, o jednodolárovú bankovku nemá nikto záujem. Začína ma to baviť, aspoň nám rýchlejšie zbehne čakanie. Tetušky vedľa mu podľa všetkého radia, nech nám čaj nechá zadarmo. Ja som za, on nie. Po pol hodine sa konečne pristaví pán, ktorý nám ten dolár zmení. Chlapík vydá a rýchlo zmizne. Do odchodu nás už žiadny predavač neoslovuje, asi sme si spravili zlé meno.

Z Adany ideme popri Stredozemnom mori, všade sa zbierajú pomaranče, a za Iskenderunom cez hrebeň do vnútrozemia – 50 km od Sýrie nám krajina na naše prekvapenie pripomína Slovenský raj.

Antakya sa nám páči. Nikde žiadny turista, všetko je tu ozajstné, nikto neponúka koberce, kebab je lacnejší. Na otogare nás hneď odchytí nadháňač:

„Aleppo?“

Náš Lonely Planet (domácky „lounly“) píše o 12 dolároch, on chce štyri. Je veľmi milý, a keďže bus ide až ráno, vytelefonuje nám aj hotel. Berieme adresu – a ideme aj tak radšej stopovať.

Po dvoch zablúdeniach (ľudia, ktorých sa pýtame, majú nejasné predstavy o tom, kde tá Sýria vlastne je) sme na správnej ceste.

Prvé auto nezastaví, hoci všetci tvrdili, že zastane to prvé. Druhé už áno – dolmuš, miestny pravidelne nepravidelný mikrobus za peniaze, plný ľudí. Kým sa dohadujeme o cene, vybehne nám pomôcť pekná tmavovlasá slečna.

Fatma je učiteľka angličtiny, má 26 rokov, a asi po piatich minútach sme pozvaní na byt, ktorý má prenajatý s dvoma priateľkami, Fikriye a Çiğdem. Môj spolusediaci zo mňa chce vymámiť názor na futbal a ich hráčov, ale ako dokonalý futbalový analfabet v jeho očiach dosť klesnem. Keď spomenieme, že chceme ísť do Egypta, nikto to nechápe – vlastne nechápu, prečo vôbec niekam chodíme. Tetušky sa samozrejme pýtajú, či sme zobratí. Áno, sme, tvrdíme, lebo každý nám radil, že to máme hovoriť.

U Fatmy vybavíme na počítači prvé maily a potom už len kecáme – o ekonomike, trošku o politike, o komunizme (vôbec nevedia, čo to bolo), o filmoch, cestovaní, rozdieloch našich krajín. Závidia nám vyspelú ekonomiku, ale po porovnaní priemerných platov zisťujeme, že sú na tom asi lepšie. Sú dosť prekvapené.

S tmou príde ponuka na prespanie a pozvanie na tradičné turecké jedlo. V reštaurácii pri jazere dievčatá objednajú kurací šiš kebab, ako predjedlo malú placku s mäsom – niečo ako pizza, len sedemkrát menšia – a k hlavnému jedlu dostaneme chlebovú placku veľkosti menšieho stola. Zapíjame to ayranom, ktorému sme sa chceli radšej vyhnúť. Podľa Miladky chutí fantasticky, ja sa radšej nevyjadrujem. Čo nezjeme, čašník vyhodí veľkým oblúkom rovno do rybníka – ryby sa tu majú dobre.

Na byte sa ešte stretneme s Fatminou žiačkou, ktorá si na nás trénuje angličtinu, a kecáme do polnoci. Ráno nás ešte pred piatou budí muezín.

16. 4. · Veľkonočný pondelok · Reyhanli → Aleppo

stopom

Je Veľká noc a my namiesto klasického vandru v Raji stopujeme do Sýrie. Prvý stop – traktor – nás odvezie asi sto metrov, ďalší až na hranicu.

Územím nikoho sa pešo vraj nesmie, tak stopneme nákladiak, ten sa však po pol kilometri pokazí. Šofér sa púšťa do opravy, my do šlapania. Aspoň si zaturistikujeme, kopčeky okolo sú pekné.

Úradník, ktorý nám pečiatkuje šialene drahé víza, sa tvári dôležito a odmerane, ale chlapci na colnici sú veselí a ich šéf nás (ne)oficiálne privíta:

„Peter, Milada, welcome to Syria.“

Šukran.

Za hranicou nám zastaví mikrobus a až cestou nám dôjde, že je to platený spoj a mali sme sa dohodnúť na cene. Na naše prekvapenie však – na rozdiel od ostatných cestujúcich – nemusíme zaplatiť ani libru. Pekné privítanie, začína sa nám tu páčiť.

V Aleppe nás jeden dobrý človek zavedie do „centra“ ku Clock Tower a my sedíme nad mapou v „lounlym“ a nevieme sa zorientovať. A stane sa to, čo sa nám v arabských krajinách bude stávať stále dokola. Pristúpi k nám starší pán:

„Leaving or coming?“

„Coming, coming.“

Nie, nie, netreba nič platiť, poďte za mnou, je to kúsok. Odvedie nás asi sto metrov do hotela Al Zahra alebo Spring Flower Hostel:

„Cheap, very cheap and good. Many tourists.“

Pán v saku hovorí pekne po anglicky, pozná aj Bratislavu a do hotela s nami nejde – asi to nie je nadháňač.

Izbu ukecáme na 300 libier za dvojku bez ničoho. Kvalita nič moc, ale čo vlastne človek potrebuje na prespanie? Hotel má dokonca internet, čo je v Sýrii rarita – za starého Asada bol zakázaný. Minúta za 10 libier. Šukran, vydržíme do Jordánska.

Všetci odporúčajú súk – bazár, vraj je tu najozajstnejší. Motáme sa tam pár hodín a naozaj je pekný, len kto zažil súk v marockom Fese, toho už až tak nenadchne.

Prvýkrát ochutnávame felafel v „pite“, tenkej chlebovej placke, a potom švarmu: opäť placka (aké prekvapenie), tentoraz s mäsom zo stojana a so zeleninou, ktorej sa podľa múdrych rád máme vyhýbať. V praxi sa to nedá.

Doláre meníme na čiernom trhu a učíme sa arabské číslice, aby nás pri platení neoklamali.

Vidíme tu veľa mužov, ktorí sa držia za ruky a bozkávajú na líca. Čítali sme o tom, ale vidieť to je iné. Iný kraj, iný mrav – vraj je to prejav priateľstva.

Ráno chceme ísť ďalej, ale počítadlo na foťáku namiesto obvyklých 39 ukazuje 44. Film dáme vyvolať, fotky budú až zajtra poobede, tak zostaneme o deň dlhšie.

17. 4. · utorok · Aleppo

Fotky sú zlé iba zo začiatku, takže nový foťák nekupujeme – prvých sedem snímok vždy vycvakáme naprázdno.

Hlinené domčeky, v ktorých sa stále žije
Hlinené domčeky, v ktorých sa stále žije

Spravíme si výlet do susednej dediny pozrieť sýrsku špecialitu – hlinené domčeky, v ktorých sa stále žije. Do jedného nás pozvú na samozrejmý horúci a sladký čaj. Majiteľ nevie po anglicky, my vieme po arabsky asi päť slov, tak sa len usmievame a čas plynie.

Večer sa v bazári zoznámime s Basanom. Má tridsať, vyštudoval turistický ruch a predáva vrecia – v podniku po otcovi zarobí priemerne 500 dolárov mesačne, v hocijakom inom zamestnaní by mal pod 200. Kecáme asi hodinu pri ďalšom sladkom čaji a dostaneme odporúčanie na hotel v Damašku, kde má na recepcii kamaráta.

18. 4. · streda · Aleppo → Rasafa → Raqqa → Deir ez-Zor

mikrobusom, stopom

Stopom cez púšť – prestávka so šoférmi
Stopom cez púšť – prestávka so šoférmi

Celý večer sme rozmýšľali, či stopovať na východ, alebo na juh. Vyhráva východ, smer Rasafa. Podľa mapy stačí ísť na letisko, je pri hlavnej ceste.

Na zastávke mikrobusov sa nám ponúka milión taxikárov, ale trváme na mikre a učíme sa veľmi potrebnú frázu „mafi masari“ – nemám peniaze.

V mikre sa snažíme zistiť cenu od spolusediaceho, no keď vyťahuje mincu, šoférov pomocník ho dosť surovo vyhodí. Evidentne chce na nás zarobiť. Atmosféra je hustá, radšej vystupujeme a ďalším mikrom sa vezieme na letisko.

Odtiaľ stopujeme. Každú chvíľu pri nás zastaví nejaké mikro – na neodbytných platí mafi masari. Zastaví kamión do Iraku – náš smer. Možnosti konverzácie sa vyčerpajú po desiatich minútach, ale 200 km do Al-Mansury ubehne rýchlo. Pri vystupovaní šofér pýta peniaze. Mafi masari funguje: mávne rukou a pokračuje na Irak.

V Mansure nás obklopia miestni šoféri. Rasafa? Za 500. Zbláznili ste sa? 350. Nie. 300. Nie. 200. Nie. Vzdávajú to. A keď vysvetľujeme, že z Rasafy chceme ďalej do Palmyry, jeden z nich nás schladí:

„No car.“

To, čo na mape vyzerá ako hlavná cesta, je vraj neprejazdné. Ideme kúsok pešo, aj keď vieme, že tých 30 km do Rasafy neprejdeme. Našťastie tu funguje turistický ruch: zastaví nám jeden z dvoch francúzskych zájazdových autobusov a staršie dámy z nás majú radosť, konečne nejaké spestrenie.

Ruiny sú krásne, aj keď zenit majú dávno za sebou. Pri odchode nás zastaví človiečik na motorke s oficiálnymi lístkami: vstupné 150. S batohmi na chrbte mu tvrdíme, že nemáme peniaze, a vyjednáme aspoň 2 × 10 za študentské. ISIC by sa zišiel.

Cesta na juh je zrejme naozaj neschodná, za dve hodiny tadiaľ neprešlo jediné auto, ostáva teda Deir ez-Zor na východe. Francúzi tam idú, ale ich sprievodca od nás chce desať dolárov – zadarmo nás vezme len naspäť na hlavnú cestu.

Na hlavnej ceste v Mansure nestihneme ani kývnuť a máme stop do Raqqy. Mafi masari. Vodič nás aj tak zavezie až do mesta, hoci sme mu vysvetľovali, že chceme ísť stopom, a na stanici mikier je zase rozruch – asi sme prví, kto odmietne klasickú cenu a ide pešo preč. Keď stopujeme, tak stopujeme.

Na diaľnici chytíme stop až do Deiru – vezú zemiaky. Batata, hovoria im tu (zemiakom, nie vodičom). V púšti zastavíme na čaj: čím je teplejšie, tým viac horúceho čaju treba vypiť.

V Deire chce mikro do centra 100. Keď sa nám konečne podarí vysvetliť, že sme chudobné stvorenia z Čekoslávie, vezieme sa za normálnu cenu – presne 5 % z prvej ponuky.

To jednanie a handrkovanie začína byť únavné, niekedy si pripadáme ako chodiace peňaženky. Na druhej strane sa vždy dá dohodnúť, a keď ľudia zistia, že nie sme pracháči, urobia zázraky, niekedy aj zadarmo.

Centrum Deiru pôsobí chaoticky, ako koniec sveta. Páči sa mi tu.

Deir je naozaj pekné mesto, hlavne okolo Eufratu – visutý most, farebné neóny na palmách a člnoch. Dáme si najlepší sýrsky felafel. Stretneme dvoch mladíkov, ktorí s nami chcú pokecať, strávime s nimi celý večer a na ráno sme pozvaní k Hakamovi.

19. 4. · štvrtok · Deir ez-Zor → Halabiye → Palmyra

mikrobusom, stopom, autobusom

Amar, ten druhý, nás mal čakať pred hotelom o ôsmej, a keď tam nie je, trochu si vydýchneme – hovoril tak silene po americky, že mu nebolo rozumieť. Tesne pred autobusovou stanicou nás však čaká Hakam, ktorý býva hneď vedľa, a tomu sa tešíme. Sedíme, kecáme, pijeme domácu limonádu z kohútikovej vody (doteraz sme sa nebalenej vode vyhýbali – no čo, raz to prísť muselo) a dostávame darčeky: moslimský ruženec a korálky.

Na stanici klasika: až keď ponuka klesne z 300 na 30, sadáme do mikra na Halabiye. Vo vzduchu je veľa prachu, ako keď je u nás hmla.

Z dediny je to k ruinám „kúsok“, ktorý sa nakoniec vykľuje na 10 km. Našťastie chytíme stop až pod hrad.

Zrúcanina je pekná, len prach to kazí. Stretneme Američana, ktorý v Sýrii pracuje už dva roky a toto je jeho prvý výlet mimo biznisu. Hovorí s takým texaským prízvukom, že mu veľa nerozumieme, ale pridáme sa k nemu, jeho žene a sprievodcovi aj na exkurziu na Zalabiye, menšiu zrúcaninu na druhom brehu Eufratu.

Konečne medzi stĺpmi Palmyry
Konečne medzi stĺpmi Palmyry

Sprievodca nás pozýva na obed aj prespanie. Ja by som zostal, Miladka chce ďalej a ďalej. Necháme to na náhodu – a šofér nás v Deire vysadí, ide odviezť Američanov a na nás akosi zabudne. Plán je teda jasný: ešte dnes do Palmyry.

Do Palmyry ideme autobusom, cestou vidíme stáda tiav, každé cez sto kusov.

V Palmyre nás hneď odchytí majiteľ New Afqa Hotela. Spanie na streche nám nevonia, tak jednáme o izbe. Ak zostaneme dve noci, dostaneme ju za 350 libier – zatiaľ najkrajšiu na celej ceste.

Ešte večer bežíme medzi tie stĺpy a kamene. Miladka je celá bez seba, mne sa to tiež páči.

20. 4. · piatok · Palmyra

Najprv hrad na kopci. Za 150 libier – nie sme predsa študenti – nám stačí obzrieť si ho zvonku.

V meste sa nás ujme majiteľ jednej reštaurácie a dostávame „hospitality tea“ grátis. V duchu rozmýšľam, čo nám asi chce ponúknuť. A už je to tu – ISIC karty. Po 15 dolárov, vyzerajú ako origináliky. Zjednáme na 11, aj keď vieme, že inde sa dajú zohnať do 8. Ale toto je naša prvá a vlastne jediná príležitosť. Berieme, vypisujeme a bežíme vyskúšať.

Belov chrám – takto ho už nikto neuvidí
Belov chrám – takto ho už nikto neuvidí

Belov chrám otvárajú až o štvrtej, tak sa motáme medzi stĺpmi. Tridsať stupňov v tieni, príjemný vetrík, nebo plechové. O štvrtej sme nedočkavo nastúpení pred vstupom. Pred nami dvaja Francúzi skúšajú kúpiť študentské lístky na preukazy z arabskej univerzity a pokladník sa rozčuľuje, že také neplatia. Keď zbadá v mojej ruke naše úplne nové ISIC-falzifikáty, jeden mi vytrhne a kričí na Francúzov:

„Takto to musí vyzerať. Medzinárodný preukaz.“

Dostávame študentské lístky – 15 namiesto 300 – a vstupujeme. Impozantné. Za tých 300 by som moc nadšený nebol, ale takto sa nám to páči. :-)

Večer nám ešte ponúknu väčšie množstvo kariet po sedem s tým, že ich v Damašku bez problémov predáme so ziskom. Váhame a nakoniec to necháme tak. Nabudúce.

21. 4. · sobota · Palmyra → Homs → Krak des Chevaliers

autobusom, mikrobusom

Krak des Chevaliers nad dolinou
Krak des Chevaliers nad dolinou

Ráno hľadáme cestu na autobusovú stanicu, keď pri nás zastaví bus:

„Homs?“

Kývneme, nastúpime a pre istotu sa hneď pýtam na cenu: 50. Ok. Bus nás však vyhodí len o 500 metrov ďalej na stanici, kde máme čakať na skutočný spoj do Homsu, a šofér si pýta svojich 50. Hádame sa, a keď spomenieme políciu, vzdá to.

Z Homsu nás mikro vysadí rovno pred hradom, kde sa nás ujme Ahmad, majiteľ reštaurácie La Table Ronde – dá sa u neho kempovať alebo spať na streche. Bežne u neho spávajú aj zájazdy, ale túto jar kvôli situácii v Palestíne a Izraeli nechodia. Keď mu prezradíme, že z celého zájazdu sme prišli iba my dvaja, veľmi sa mu to páči.

S ISIC-mi bežíme do hradu, fungujú aj tu. Hrad je veľký, ale čakali sme niečo väčšie – náš Spišský alebo Oravský hrad vyzerá oveľa krajšie. Po dvoch hodinách blúdenia nás stretne Ahmad, ukáže nám zopár zaujímavostí a pozve nás na čaj do hradnej reštaurácie.

A už sa ho nezbavíme. Je to príjemný, ale veľmi ukecaný človek. Stačí na všetko prikyvovať a všetko chváliť – Sýriu, hrad, jeho dedinu – a je s nami taký spokojný, že nás pozve na obed do dediny: olivy, felafel, humus, ovčí syr, chlebík, zelenina… plný stôl.

Potom nás vezme do neďalekého kláštora, kde práve spievajú mnísi – nádherná atmosféra.

Večer sa zoznámime s Piotrom a Mirekom z Poľska, ktorí spia na streche. Ahmad nás ešte vezme do dediny k celej rodine a kúpi nám kopu ovocia a nanuky. Potom sedíme pred hotelom a kecáme. Teda on kecá – o Saddámovi, o politike aj o tom, prečo môže mať muž viac žien: vraj má široké srdce.

Okolo desiatej nás pustí do izby, hoci by sme radšej spali vonku na čerstvom vzduchu. Nechceme ho uraziť, takže spacáky opäť ostávajú nevyužité.

22. 4. · nedeľa · Krak des Chevaliers → Homs → Damašok

mikrobusom, autobusom

Naša slivovica ráno zachráni Piotra, ktorý má žalúdočné problémy – chlapci pijú iba kohútikovú vodu, tak to asi niekde chytil.

Minaret v starom meste Damašku
Minaret v starom meste Damašku

V starom buse z Homsu si pozrieme americký film s Jean-Claudom a po štyroch hodinách nás to vyloží na nejakej stanici ďaleko od centra Damašku.

Taxikári chcú 50 libier (sem sme za 170 km minuli 35), tak šlapeme pešo. Damašok na prvý pohľad nepôsobí dobre: smog, teplo, nikto nehovorí po anglicky. Po hodine sme v centre a tam to už vyzerá lepšie. Uložíme sa na streche hotela Al-Rabie.

Staré mesto je pekné, súk tiež. Medzitým prišli aj Poliaci a spia vedľa nás. Objavujeme pomaranče za 15 libier a robíme si menšie hody.

23.–24. 4. · pondelok, utorok · Damašok → Bosra

autobusom

Pondelok je flákací deň. Posielame maily a túlame sa po Národnom múzeu a v parku s vykopávkami pred ním – vyženie nás až hlad. Poliaci sa vrátia z Bosry a tvrdia, že je to najkrajšie miesto v Sýrii (v Palmyre ešte neboli). Tešíme sa.

V utorok nás klimatizovaný bus vysadí pred amfiteátrom v Bosre a pokladník sa hneď pýta, či tu chceme prespať. Uhádol. Kamenné izby sú na vrchu citadely a zjednávať sa nedá, majú monopol.

Amfiteáter v Bosre z tmavého kameňa
Amfiteáter v Bosre z tmavého kameňa

Amfiteáter je krásny, z tmavého kameňa, postavený nie do svahu, ale na rovine do výšky. Neskôr k nemu pristavali múry a vznikla pevnosť.

V dedine si robíme ďalšie hody: rybičky, bagety, rajčiny, uhorky, cibuľka, pomaranče. A v poslednom obchodíku sa stane zázrak. Predavač nám vydá menej, my si to nevšimneme, no on nás po dvesto metroch dobehne na bicykli a vráti nám 10 libier. Takýchto obchodníkov by sme radi stretávali všade. Aj u nás.

Večerný parný vlak – show pre celé mesto
Večerný parný vlak – show pre celé mesto

Večer príde do mesta parný vlak, počuť ho už z diaľky. Posledný kilometer mierne do kopca mu trvá asi hodinu, lebo sa mu šmýka a pod kolesá mu musia sypať piesok. Veľká show nielen pre miestne deti.

25. 4. · streda · Bosra → Der'a → Ramtha → Ammán

mikrobusom, taxíkom, autobusom

V Der'e nás obklopia taxikári, a keď za odvoz cez hranicu berú aj našich posledných 110 libier, ideme. Len musíme desať minút počkať. Z desiatich minút je hodina, kým nedorazí posledný pasažier. Po pár metroch taxikár zastaví, rozoberie zadné dvere, vytiahne z nich niekoľko balíčkov cigariet a každému nám jeden strčí do batoha.

„No problem, no problem.“

Na hranici sa koná dôkladná prehliadka taxíkov: vyťahujú sedadlá, pozerajú do dverí aj pod podvozok. Asi vedia prečo.

Sympatický jordánsky colník nás osobne víta v Hašemitskom kráľovstve Jordánskom, za čo zacvakáme po 10 dinárov. 1 JD = 70 Sk. Au.

V Ramthe sa na nás nikto nevrhá, dokonca sa musíme sami pýtať, či niečo ide – veľký rozdiel oproti Sýrii. V autobuse do Ammánu nám Palestínčan Anas popisuje všetko za oknom aj s históriou a je naším sprievodcom aj v Ammáne. Zoženie nám aj hotel v centre, dvojku za 5 JD – len musíme majiteľovi tvrdiť, že tu zostaneme viac dní.

Anas nás vodí po meste, ukazuje nám mešitu, a keď sa ho Miladka spýta, prečo študuje v Jordánsku a nie v Izraeli, skoro ho to zloží:

„Aký Izrael?!? To celé je Palestína a my sa tam raz vrátime.“

Politiku radšej necháme tak.

Ammán nás prvý deň nenadchne. Krabicová architektúra, všetko sivé, nič zaujímavé. Hotel so vznešeným menom Amman Palace je dosť zanedbaný, a keď ma v reštike oberú o dva dináre, mám chuť z Jordánska ešte dnes odísť. Zlatá Sýria. Aspoň nájdeme internet za 1 JD a z domu sa dozvieme, že je tam škaredo a zima.

26. 4. · štvrtok · Ammán → Madaba → Kerak → Mŕtve more

autobusom, stopom

Zľavu v hoteli sme dostali za sľub, že zostaneme tri–štyri noci, a celý večer rozmýšľame, ako sa ráno vykrútime z doplatku. Našťastie je na recepcii niekto iný, spokojne zoberie 5 JD a my utekáme na autobus do Madaby.

Nájsť v Madabe kostol sv. Juraja s mozaikou nemôže byť pre nikoho problém. Iba pre nás – jednu ulicu prejdeme asi štyrikrát. Vstupné je 1 JD, ale s chudobnými tvárami ukecám jeden lístok pre oboch. Mozaika je mapa Egypta a Palestíny, pôvodne z dvoch miliónov kúskov. Museli sa v minulosti dosť nudiť.

Kaňon Wadi Mujib na King's Highway
Kaňon Wadi Mujib na King's Highway

Z Madaby stopujeme po bájnej King's Highway na juh cez Wadi Mujib, 800 metrov hlboký kaňon. Na dne stopneme Francúzov, ktorí touto cestou idú druhýkrát za dva dni: včera si zabudli pasy v Madabe a zistili to až pri Petre. Aspoň neblúdia. Odvezú nás až pred hrad Kerak, takže nemusíme šlapať do kopca.

Tu vstupné neukecám, 2 × 1 JD, ale stojí to za to – páči sa nám viac než zachovalý Krak v Sýrii. Ujme sa nás malý chlapík a spraví nám prehliadku celého hradu. Free. A free nás chce zobrať aj k Mŕtvemu moru, hoci sme ho pôvodne chceli vynechať. Samozrejme súhlasíme.

Pri vchode stretneme Mohammada z turistickej polície, veľmi ukecaného človeka s perfektnou angličtinou. Pozve nás na čaj, a keď mu prezradíme plán s Mŕtvym morom, nášho ochotného šoféra Nura si pre istotu preverí. Nur si takto privyrába a nejaké to sprepitné vždy čaká – dohodneme sa na 5 JD. Pozveme aj Mohammada, ktorý po troch čajoch a kávach súhlasí.

Natretí liečivým bahnom pri Mŕtvom mori
Natretí liečivým bahnom pri Mŕtvom mori

Posledné metre k moru vedú cez liečivé bahno, sem-tam sa zabárame. Voda nás krásne nadnáša, a napriek všetkej opatrnosti si každý vyskúša kvapku v oku. Mohammad tu pracuje roky, ale v mori sa kúpe prvýkrát. Všetci sa natierame bahnom a od Mohammada dostaneme masáž – je v tom odborník, robieva sprievodcu VIP hosťom, dokonca aj zo Slovenska.

Keby tu boli sprchy, radi by sme tu prespali. Takto nám Mohammad v Keraku vybaví zľavu v hoteli a až večer mu dôjde, že sme mohli prespať v spacákoch priamo v jeho kancelárii. Škoda – hotel nakoniec využijeme len na pár hodín spánku, lebo kecáme do druhej rannej.

27. 4. · piatok · Kerak → Tafila → Dana → Ma'an → Wadi Musa

autobusom, stopom, mikrobusom

Ráno na stope nám jeden šofér daruje koláčiky, ale všetci idú len do dediny, tak do Tafily berieme autobus.

Tam odmietneme asi 50 taxíkov do Petry a celkom úspešne stopujeme do Dany. Šofér nás pozve k sebe domov na obed a čaj. Najlepšie po anglicky vie ich dvanásťročný syn a konečne zisťujeme, ako vyzerá ten chick-pea: skoro ako hrach, len v struku je jedno väčšie zrnko. Chutí nám.

Do Dany pre vysoké vstupné nejdeme a stopujeme ďalej. Partia, ktorá nám zastaví potom, sa nám nepozdáva – sľúbia Petru, ale nezdá sa, že vedia, kam idú, a sme radi, keď nás vysadia pri Šobaku. Až tam zistíme, ako je to s King's Highway: jedni tvrdili, že je zavretá, druhí, že v pohode. Je zavretá.

Ostáva mikrobus do Ma'anu. Šofér chce najprv 10 JD, ale keď sa nehýbeme a pokojne sedíme na ruksakoch, sám zľaví na jeden. V autobuse z Ma'anu to už nevyjde a nahnevaní na celý svet vystupujeme vo Wadi Musa pri Mojžišovom prameni (tam, kde kedysi udrel palicou do skaly a vystrekla voda).

Recepčný vidí naše nahnevané tváre a bez jednania nám dá ubytko na streche za 1,5 JD, len to nesmieme nikomu prezradiť. Pssst. Ono ani nie je komu: z asi 50 matracov je obsadený jeden.

Večer sledujeme, ako sa plnia známe fľaštičky s pieskom z Petry a ako sa v nich z čierneho piesku kreslia ťavy. Zoznámime sa so spolubývajúcim Esbenom z Dánska, ktorý cestuje po Blízkom východe trošku dôkladnejšie: Jemen, Omán, Emiráty, loďou do Iránu a po zemi možno až domov do Dánska. So zastávkou na Slovensku, tešíme sa.

28.–29. 4. · sobota, nedeľa · Petra

Tieto dva dni patria Petre.

Kupujeme najdrahšie vstupné v našich biednych životoch: dva dni za 25 JD, čo je 1 750 slovenských devalvovaných korún.

Ponúka sa nám asi dvanásť ľudí s koňmi a somármi. Robíme sa hluchí a šlapeme pomaličky, máme celý deň. Po pol kilometri vchádzame do povestného síku – kaňonu širokého 5 až 20 metrov, vysokého sto. Farebný pieskovec, prevláda červená. Impozantné.

Na konci síku sa zjaví Pokladnica
Na konci síku sa zjaví Pokladnica

Na konci kaňonu príde ten najkrajší okamih: Khazneh, Pokladnica. Záber, ktorý všetci poznajú z Indiana Jonesa – chrám vytesaný do skaly, vysoký okolo 40 metrov… Nie, to treba vidieť.

Beduínka s kozliatkom
Beduínka s kozliatkom

Celý deň sa túlame, híkame a pozeráme. K Monastery vedie 800 schodov vysekaných do skaly. Staršie turistky ich zdolávajú na somároch. My, somári, pešo.

Vydržať tu celý deň je náročné, treba veľa vody – alebo veľa peňazí, lebo fľaša vody stojí aspoň dinár. Večer vo Wadi Musa na internete zistíme, že Egypt sa tento rok isto nekoná.

V nedeľu sa opäť túlame po Petre a obdivujeme obetné miesto, ale teplo nás vyženie už okolo obeda.

Večer, keď sa nám už zatvárajú oči, prídu na strechu Oleš – Austrálčan s poľským pôvodom aj pasom – a Česi Mirek a Blanka, ktorých poznáme z internetu. Majú namierené do Austrálie, držíme palce. Sedíme s nimi, kecáme, pri gitare je super nálada. Oleš je hudobník, zložil pieseň pre Izrael a my sa učíme aspoň refrén. Potom počujeme zavýjať hyenu – po dôkladnom preskúmaní je to susedov kohút. Chicken-hyena. Na záver jordánsky karamelový puding z českého mlieka a koláčiky s hrozienkovým džemom.

Perfektný deň, perfektný večer a perfektní ľudia. Nevadí nám ani to, že ideme spať po jednej a vstávame pred pol šiestou.

30. 4. · pondelok · Wadi Rum

autobusom, pešo

Ťava uprostred púšte Wadi Rum
Ťava uprostred púšte Wadi Rum

Vo Wadi Rume nie je kam schovať batohy, tak s nimi vyrážame do púšte len tak, pešo. Všetci sa vozia na džípoch, ale 20 až 40 JD je na nás strašne veľa.

Miestny nám poradí skalu, kde sa dá schovať pred slnkom. Len sedem kilometrov, ale pešo v piesku to nie je nič moc. Pridá sa k nám stádo tiav, ktoré poslušne kráča za svojím cieľom. Dospelé majú zviazané predné nohy, takže keď chcú pridať, cválajú zaujímavým spôsobom.

V síku je osviežujúci chládok – kým sa nezačnú zbiehať turisti z džípov. Presunieme sa kúsok vedľa na ešte krajšie miestečko a keď sa poobede zdvihne vietor plný piesku, venujeme sa už len polihovaniu a jedlu.

Západ slnka si vychutnáme na skalke pri hlavnej stene a pod ňou aj spíme. V noci nás navštívia nejaké myšky (asi). Baterky v čelovke sú vybité, takže nevidíme, či to neboli sľubované škorpióny alebo hady. Našťastie.

1. 5. · utorok · Wadi Rum → Akaba

džípom, taxíkom

Východ slnka zo skalky nič moc, žiaden milión farieb zo sprievodcu. Šlapeme späť, v polovici nás naloží na džíp priateľský miestny a o desiatej sa už vezieme do Akaby taxíkom za cenu autobusu. Taxikár je nekonečne milý, pozve nás na čaj a ukáže, čo je kde – len peniaze si na naše sklamanie zoberie.

Na internete sa dozvieme o možnosti lacno letieť domov z Tel Avivu a píšeme Olešovej kamarátke Rachel. V pekárni nás pozvú na čaj a potom aj na masáž. V obchodíku so suvenírmi chceme kúpiť pohľadnice, ale predavač ľutuje, nie sú na predaj – môže nám ich len darovať. A dá nám dva balíky. Zlatí ľudia.

Náš lacný stan v kempe
Náš lacný stan v kempe

S Esbenom, ktorého stretneme pri nákupoch, ideme do kempov kúsok od saudských hraníc. Kým sa v jednom kempe snažím zjednať cenu, Miladka skočí do vedľajšieho. Miladkine pekné oči zapôsobia na Maruana a dostaneme stan za neskutočnú cenu, ktorú tu ani nemôžeme prezradiť. Sľub je sľub.

V suprovom kempe SunSet dostaneme zadarmo lekciu potápania aj šnorchlovaciu výstroj. Koraly sú pestrofarebné, rybičky tiež, a máme sa fajn.

2.–4. 5. · streda – piatok · Akaba

Večer v Akabskom zálive
Večer v Akabskom zálive

Celý deň sa poflakujeme a opaľujeme. Večer sa skamarátime s Maruanovým bratrancom, ktorý nám kúpi ozajstné francúzske víno v krásnej fľaši. Hviezdy, mesiac, oproti nám bliká Egypt, po ľavej ruke Saudská Arábia, po pravej Izrael. A my sme v Jordánsku, ktoré sa nám stráášne páči, aj keď prvý deň bol na figu. V kempe je večierok sýrskych a jordánskych študentov s arabskými tancami a hudbou.

Šnorchlovanie je nebezpečné: spálil som si pri ňom chrbát, takže vo štvrtok idem do mora v tričku. Jordánci majú tri dni voľna a pláž sa zapĺňa. Dvaja chlapci pri šantení stúpia na čiernu ježovku a kamaráti im chodidlá ošetrujú po svojom – vypaľujú ich cigaretami a žeravými uhlíkmi.

Rachel sa neozvala, domov teda pôjdeme po svojich. S Esbenom ochutnávame vynikajúci mrkvový džús a kecáme do večera.

V piatok už nemáme pocit, že by sa tu dalo vydržať celé leto. Ľudí pribúda, a keď sa Miladka vyzlečie do plaviek, je stredobodom pozornosti. Kúpeme sa teda len chvíľu.

5. 5. · sobota · Akaba → Ammán → Irbid → Ramtha → Der'a → Damašok

stopom, autobusom, taxíkom, mikrobusom

Cesta domov. Ráno nás vojak v polorozpadnutom aute zavezie na autobusovú stanicu. Autobus je naštartovaný, tešíme sa, ako sme to pekne stihli – a potom hodinu a pol čakáme, kým sa naplní do posledného miesta. V Ammáne nás nový známy Mohammad prevedie na autobus na sever a kúpi nám pokémonovú Mirindu.

Za hranicou v Der'e máme problém s taxikárom, ale vyrieši ho náš nový kamarát z Libanonu: zaplatí za nás taxík, kúpi nám občerstvenie aj lístky do Damašku (sýrske libry aj tak nemáme). V Damašku nás zatiahne do reštaurácie na kráľovský obed – šaláty, fašírky z jahňacieho, pečené mäso, humus a ďalšie mne neznáme veci.

Nechá nám kontakt, býva kúsok od Baalbeku – keď prídeme do Libanonu, máme sa ozvať. Pri lúčení nám ešte ponúka peniaze… nie, nie, ďakujeme, až takí nie sme.

Až teraz sa nám Damašok začína páčiť. Mrkvový džús, kazety s arabským popom a flákanie po súkoch.

Na streche stretneme známeho Poliaka, ktorý bol v tých istých dňoch v Jordánsku, len sme sa míňali. V Petre bol deň po nás a vraj tam prišiel dážď, aký podľa kroník nebol 400 rokov. Strhlo to cestu a turistov z Petry odvážali vrtuľníkmi. Škoda, že sme to nestihli. Ako to asi prežili Mirek, Blanka a Oleš?

Do Libanonu by sme aj išli, ale víza na hranici by sme podľa sprievodcov nedostali. Takže domov…

6. 5. · nedeľa · Damašok → Aleppo → Antakya → Istanbul

autobusom

Ráno nás budí dážď – asi znamenie, že treba ísť. Mesto je plné policajtov a vojakov, zrejme kvôli návšteve pápeža. Aj v Aleppe prší, tak neváhame a cez Antakyu ideme nočným autobusom do Istanbulu.

Z reproduktora nad hlavou, ktorý sa nedá vypnúť, ide rozhlasový prenos futbalu. Dosť ma to štve. Potom pustia video – Múmia s tureckým dabingom. Tesne pred koncom je to také napínavé, že nevydržím a zaspím.

7. 5. · pondelok · Istanbul → Bulharsko

autobusom

Tak sa skončilo naše radostné putovanie Áziou a začína sa neradostné putovanie Európou.

Do Budapešti sezóna ešte nezačala, tak berieme autobus do Bukurešti. Okrem nás v ňom idú samí rumunskí obchodníci a päť hodín čakáme, kým sa vrátia z trhov. Autobus je oproti tureckým aj sýrskym oveľa horší, sedadlá sa nedajú sklopiť, čaká nás krásna noc.

Na bulharskej hranici zrejme nechceli dať úplatok, tak ide náš autobus na dôkladnú prehliadku. Ďalších päť hodín čakania.

8. 5. · utorok · Rumunsko → Brašov

autobusom, vlakom

Pred rumunskou hranicou obchodníci všetok tovar preložia do dodávok, takže na rumunskej strane čakáme už len dve hodiny. Kvôli pár ušetreným korunám ideme až do Brašova, lenže autobus ide cez kopce a prídeme za tmy. Odmenou sú krásne rumunské hory a dedinky a Drakulov hrad Bran.

Na stanici sa zoznámime s Cezarom, Rumunom, ktorý pracuje v Budapešti ako programátor, a s jeho pomocou kúpime lístky na nočný vlak do Oradey.

Nejakí dobrí chlapci si všimli, že peňaženku som dal do vrecka nohavíc – nosím tam drobné, doláre a pasy mám zavesené na krku. Pri nastupovaní vytvoria organizovanú tlačenicu a peňaženka zmizne. Aj s lístkami. Skutočne sú šikovní.

Sprievodca nás bez lístkov nechce pustiť, hoci to sám videl a Cezar mu všetko vysvetľuje. Nikto nám nechce zmeniť pár dolárov na nové lístky. Nakoniec nás jeden mladík zavolá do vlaku a prehovára sprievodcu, my mu ponúkneme úplatok. Vezme si 10 DM. Za celý mesiac v Sýrii a Jordánsku sa nám nič podobné nestalo.

9. 5. · streda · Oradea → Budapešť → Trenčianska Teplá

autobusom, vlakom

Z Oradey ide lacný autobus do Budapešti. Na hranici maďarský colník nechá na pokoji všetkých ostatných, len my musíme vysypať ruksaky. Okolo obeda sme v Budapešti, hneď chytáme vlak domov a o ôsmej večer sa naše veľké dobrodružstvo po 29 dňoch končí.